Harry Potter a Volanie krvi - Sto dvadsiata druhá kapitola

Sto dvadsiata druhá kapitola


Harry hľadel na pergamen a ten sa pred jeho očami rozmazával. Naprázdno prehltol a ešte raz list preletel očami. Všetky pocity sa v ňom miešali ako v kotlíku a dosť dlho mu trvalo, kým sa spamätal z počiatočného šoku. Zdvihol oči k Severusovi, no ten stále len nepohnute sedel a ledva dýchal. Hľadel síce na Harryho, ale nič nevidel. Odrazu však vstal a prešiel do tajnej miestnosti. Prudko otvoril malú skrinku a vytiahol odtiaľ mysľomisu. Vrátil sa k Harrymu a položil ju sa stolík.
„Vážne si to chceš teraz pozrieť?“ spýtal sa Harry váhavo.
Severus akoby si až teraz uvedomil jeho prítomnosť.
„Horšie to už byť nemôže, nie?“ zachrapčal ticho a „ponoril“ sa do mysľomisy.
Harry ešte dobrú polhodinu sedel v kresle a „rozdýchaval“. Potom vstal a poobzeral sa okolo. Očami opäť zablúdil ku schodom. Spomenul si na to, čo teraz čítal a vykročil hore.
Opatrne stúpal schod po schode až na poschodie. všade už bola tma, preto musel použiť svoje prútik. Pred ním bola široká chodba. Po oboch stranách po troje dverí. Vošiel hneď do prvých. Bola to kúpeľňa. Vo vani stála detská vanička so žltou kačičkou na dne. Cez okraj bol prehodený uterák. Okno i zrkadlo boli rozbité, dokonca i niektoré kachličky boli popraskané.
Vyšiel a vošiel do náprotivných dverí. Vyzeralo to ako pracovňa. Po stenách boli police s knihami, úplne na zemi rôzne krabice. Uprostred miestnosti stál stôl a na ňom niečo, čo sa podobalo na pergamen. Keď k nemu Harry podišiel a sfúkol z neho prach, objavil list. Posvietil si naň a rozoznal niektoré slová: Dumbledore, hľadá, ukryť, bezpečia… Chytil pergamen do rúk a on sa rozpadol. Pozrel sa na rozbitú fľaštičku od atramentu pod ktorou bol veľký tmavý fľak a vyšiel z miestnosti. Vošiel do dverí vedľa kúpeľne.
Kedysi svetlé steny boli teraz popukané, omietka popadaná. Na dlážke bol huňatý koberec, pod rozbitým oknom posteľ, vedľa stôl a naproti nemu polička s hračkami. Bola to detská izba. Jeho izba, ako si uvedomil. Dvere zabuchol a otočil sa k tým naproti.
Izba asi slúžila ako hosťovská, napravo bola skriňa na veci, naľavo malá krika a pred ním, pod rozbitým oknom, dve postele. Vedľajšia izby bola rovnaká.
Už zostala iba tá vedľa jeho izby. Zhlboka sa nadýchol a otvoril dvere.
Celý roh zadnej a bočnej steny chýbal. Napravo do dverí bola značne poškodená manželská posteľ, pred ňou zvyšky detskej postieľky. Celá omietka bola buď popraskaná, alebo opadnutá. Všade na zemi sa miešali kúsky dreva a črepiny. Harry so stisnutým hrdlom hľadel na spúšť pred sebou. Chcel vojsť dovnútra, no zo stropu odpadol kus omietky a padol rovno pred neho. Radšej to vzdal a dvere opäť zavrel.
Vrátil sa do svojej izby. Posadil sa na posteľ a načiahol sa za plyšovým medvedíkom, ktorý tam ležal. Poriadne ho pooprašoval a ľahol si na posteľ. V priebehu niekoľkých sekúnd nechcene zaspal. Sníval sa mu sen, ale nebol to obyčajný sen…
Bol ešte dieťa, sedel v ich dome na pohovke a jeho otec sedel pri ňom. Mával pred ním zeleným zajačikom s veľkými ušami. Harry sa smial a pokúšal sa ho chytiť. Nadšene bľabotal. Vtom z kuchyne vyšla jeho matka a láskavo sa na nich usmiala. Jeho otec sa obzrel a zajačie uško buchlo malého Harryho po tvári. Rozplakal sa.
„Och, prepáš, Harry! Neplač, drobček, ocko ti nechcel ublížiť!“ zobral ho na ruky a tíšivo sa mu prihováral. Harry sa na otcových rukách upokojil.
„James, zajtra ideš na ústredie, však?“ spýtala sa ho manželka.
„Hej, zastavím sa tam. Potrebuješ odtiaľ niečo?“ spýtal sa a aj s Harrym na rukách k nej pristúpil. Vošla do tajnej miestnosti a položila na stôl obálku.
„Chceš, aby som ti odniesol ten list?“ kývol na obálku na stolčeku, keď zatvárala knižnicu.
„Nie, ten zostane tam. Ty odnesieš tento,“ podala mu druhú obálku.
„Snapovi?!“ Čo od neho chceš?“ spýtal sa zachmúrene, keď si prečítal adresáta.
„Chcem ťa požiadať, aby si mu dal túto obálku a pozval ho k nám na obed,“ povedala vážne.
„Prosím?!?!“
„Posaď sa, prosím, asi by som ti to mala vysvetliť. Severus je totiž môj brat,“ priznala.
James na ňu vyjavene hľadel a opäť sa posadil na pohovku. Harry ho ťahal za vlasy, ale jemu to nevadilo. Jeho manželka si sadla vedľa neho a povedala mu všetko, čo vedela. Mlčky ju počúval.
„Bola by som rada, keby prišiel a mohla by som mu to vysvetliť. Zaslúži si to vedieť!“ zakončila naliehavo.
„Tak toto by rozhodne mal vedieť!!“ súhlasil James.
„Pokúsim sa ho presvedčiť, ale asi ma nebude počúvať, kvôli…“ nervózne zmĺkol. Výraz jeho manželky sprísnel.
„Aspoň sa mu môžeš ospravedlniť!“
„To už som urobil! A nie raz! Ale úplne ma ignoroval!“ bránil sa a položil Harryho medzi nich.
„Ani sa mu nečudujem!“
„Mrzí ma to! Viem, že som sa správal ako hlupák! Už dávno som to oľutoval,“ hodil na ňu psí pohľad a pobozkal ju.
„Nelíškaj sa!“ okríkla ho príkro a zobrala Harryho.
„Pokúsim sa ho nájsť a odovzdať pozvanie,“ uistil ju a tiež vstal.
„Vďaka,“ povzdychla si a jemne ho pobozkala.
„Nemôžem ti ale sľúbiť, že sa mi to aj podarí,“ upozornil ju.
Kývla a pobrala sa hore.
„Idem ho uložiť,“ povedala ešte a odišla.
Jeho matka ho vyniesla do ich spálne a položila do postieľky.
„Spinkaj, môj malý Harry. Pokiaľ pôjde všetko dobre, onedlho opäť uvidíš strýka Severusa. To je ten, čo sa ti tak páčil,“ usmiala sa, pobozkala ho na čelo a prikryla dekou.
Vtom sa zospodu ozvala strašná rana a výkrik.
„Lily, vezmi Harryho a choď! To je on.. Choď! Bež! Ja ho zdržím...“počula kričať svojho manžela. Ozval sa ďalší výkrik a všade bolo počuť prenikavý smiech. Jeho matka sa zatvárila zdesene, zobrala ho na ruky a chcela vybehnúť z izby, keď vtom sa dvere prudko otvorili.
„Daj mi to decko!“ prikázal.
„Nie Harryho! Nie Harryho! Prosím… Urobím čokoľvek…“ kričala zúfalo.
„Odstúp. Odstúp dievča!“ rozkázal chladne Voldemort. Harry sa rozplakal.
„Nie Harryho, nie Harryho, prosím, nie Harryho!“ ustupovala k stene.
„Odstúp, ty hlupaňa…odstúp, hneď…“
„Nie Harryho, prosím nie, vezmi si mňa, zabi namiesto neho mňa…“
Izbou sa rozľahol Voldemortov opovrhujúci smiech.
„Nie Harryho! Prosím…zľutuj sa…zľutuj sa…“
„Avada Kedavra!“ vykríkol a Lily sa s Harrym v náručí zrútila na podlahu. Harry sa posadil vedľa matkinej hlavy a usedavo plakal. Voldemort sa spokojne uškrnul, namieril na neho prútik a z neho vyšľahlo ostré zelené svetlo. V Harryho sne ešte chvíľu doznieval plač a už ho vystriedal nový obraz. Temný cintorín, opäť zelené svetlo, Cedrikovo mŕtve telo pri Harryho rukách…súboj na ministerstve, Siriusove telo padajúce cez oblúk. Strašný, ohlušujúci smiech…Voldemortove telo…a odrazu, biele steny a Severus, ležiaci na posteli sťa mŕtvy…zmieta sa v horúčkach a všade sa ozýva TEN smiech.
Vtom sa obraz zmenil…dospelý Harry stál na čistinke, za ním pokojne šumel vodopád a pred ním stála žiarivá postava.
„Harry,“ začala naliehavo, „musíš sa zobudiť! Rozumieš, musíš sa zobudiť a vytiahnuť odtiaľ Severusa, lebo sa zblázni! Je tam príliš dlho!“ prosila ho.
„Mami!“ šepol bolestne.
Chytila ho za ruku a tíško povedala:
„Viem, že je to ťažké, pre vás oboch, ale teraz je dôležité, aby si ho dostal z tej mysľomisy,“ zopakovala a pobozkala ho na čelo, „vždy budem s tebou, kedykoľvek ma budeš potrebovať,“ šepla ešte a Harry sa prudko zobudil.
Sedel na posteli a dychčal, akoby prebehol maratón. Studený pot oblieval celé jeho telo a v kútikoch očí sa mu perlili slzy.
Len čo sa trošku spamätal, vybehol z izby a bežal dolu. Pozrel sa na svoje hodinky a keď zistil, že je pol šiestej ráno, bral schody po troch.
Vbehol do obývačky a pribehol k stolčeku. V mysľomise stále prúdila spomienka. Neváhal a „vnoril“ sa do nej.

Preletel cez vír farieb a pristál na dlážke v nemocničnej izbe. Jeho pozornosť okamžite upútal výjav pred ním. Muž ležiaci na posteli chrčivo kašľal a v kútiku jeho úst sa trblietala kvapôčka krvi. Harry prekvapene zalapal po dychu. Muž vyzeral ako Severus, len o pár rokov starší. Vďaka chorobe však vyzeral ešte staršie. Prepadnuté, bledé líca…široké kruhy pod očami a oči…vyzerali priam strašidelne. Prázdne, bez života. Mladé dievča sediace pri jeho posteli ho držalo za ruku a odhrnulo mu čierne vlasy, lepiace sa na mokré čelo.
„Prosím, Lily, však ho skúsiš nájsť,“ keď prehovoril, Harryho striaslo. Ledva zo seba sípal slová.
„Ja…asi viem kto to je,“ odvetilo dievča roztraseným hlasom. Len tak–tak zadržiavala plač.
„Skutočne?“ v mužovom hlase bolo poznať slabú radosť. „Si si istá?“
„Podobá sa na teba, tati…“
V jeho očiach sa zaleskla chabá iskrička.
„A…“ kašeľ mu nedovolil pokračovať.
„Zavolám doktora…“ naliehala. Chytil ju za ruku a nedovolil jej odísť. Keď sa aspoň trochu nadýchol, pokračoval:
„Ako sa volá? Povedz mi niečo?!“ šepol naliehavo.
„Volá sa Severus, má čierne vlasy i oči a …je veľmi dobrý v elixíroch. Najlepší z ročníku,“ povedala a slzy sa jej už kotúľali po tvári.
Vtedy sa Harry spamätal a odtrhol oči od postele. Obzrel sa okolo a zdesene sa zastavil na Severusovi.
Sedel schúlený na zemi, v rohu miestnosti a celé jeho telo sa viditeľne chvelo. Díval sa na výjav pred sebou a predsa sa zdalo, akoby ani nevidel, čo sa tam deje. Jeho oči boli ešte prázdnejšie, než oči jeho otca, po tvári mu stekali slzy.
„Severus!“ zaúpel zmorene a rýchlo k nemu pribehol. Chytil ho za ruku a už obaja stúpali do prítomnosti. Keď pristáli na pohovke, Severusovo telo ochablo. Harry ho zdvihol na nohy a priam ho preniesol do kuchyne. Odstránil všetky plesnivé zvyšky, zasklil okná, opravil porozbíjaný riad a vyčistil vzduch. Severus zatiaľ bezducho sedel na stoličke a hľadel do prázdna. Harry vyskúšal vodovodný kohútik. Chvíľu tam niečo chrapčalo a potom začala tiecť špinavá voda. Nechal ju odtiecť, až kým nešla čistá a opláchol pohár. Nahliadol do skriniek, ale nič nenašiel. Skúmavo si prezrel Severusa a premiestnil sa.

V Deravom kotlíku bolo až neprirodzené ticho. Keď sa zjavil uprostred hostinca, hostinský sa prebral za pultom a rozospato sa pozrel na návštevníka.
„Pán Potter, čože tak skoro? Čím vám poslúžim?“ usmial sa na neho bezzubým úsmevom, len čo ho spoznal.
„Prepáčte, že vás ruším tak skoro, ale súrne potrebujem niečo na upokojenie. Mohli by ste mi poradiť!“ vyhŕkol Harry. Keď začal hovoriť, až sa zľakol svojho hlasu. Bol tak zachrípnutý…
„Niečo na upokojenie? Obchody sú ešte zatvorené. Tu nič nekúpite, ibaže…pozriem sa, možno mám niečo vzadu,“ zamyslel sa a ponáhľal sa za pult. Videl, že Harry sa ponáhľa a nechcel ho zdržovať. V priebehu chvíľky bol späť s malou fľaštičkou.
„Jediný elixír na upokojenie, čo som našiel…ak pomôže…“ podal mu fľaštičku.
„Hlavne, že niečo je…Čo som dlžný?“ spýtal sa Harry a chňapol po fľaštičke.
„Och, nič…len keď vám pomôže…“ mávol rukou hostinský.
„Ďakujem,“ šepol ešte Harry a už ho nebolo. Hostinský sa ešte pár sekúnd díval na miesto, odkiaľ zmizol jeho ranný návštevník a mračil sa.

Harry sa objavil v kuchyni a okamžite si všimol, že Severus sa nepohol ani o milimeter. Stále sedel tam, kde ho posadil. Nalial obsah fľaštičky do pohára a postavil pred strýka.
„Severus, vypi to,“ prikázal Harry mierne. Nereagoval. Harry si povzdychol, zobral pohár a jeho obsah mu nalial do hrdla. Hneď, ako mu prichytil hlavu, si všimol, aký je strašne studený. Prešiel do obývačky a zobral spred krbu detskú deku. Vrátil sa k nemu a prehodil mu ju cez plecia. Ani toto nezaregistroval. Harry ho teda do deky zabalil celého.
„Severus, čo ti je?“ spýtal sa naliehavo. Nič.
„Severus, odpovedz mi, prosím!“ povedal hlasnejšie. Žiadna reakcia.
Jemne sa dotkol jeho ramena. Nič. Potriasol ním. Nič.
„Došľaka!“ zanadával.
Skúsil legilimenciu. Keď sa pokúšal dostať do jeho myšlienok, pocítil síce chabý odpor, ale predsa len nejaký tam bol. Dorážal do neho až kým odpor nezosilnel. Iba o trošku, ale aj to bolo niečo.
Opustil jeho hlavu a opäť ním potriasol. Tentoraz pomaly zdvihol hlavu.
„No konečne,“ vydýchol si Harry a silnejšie mu pritiahol deku.
Odrazu začul odbíjať hodiny. Prekvapene sa pozrel okolo seba a všimol si ich nad kuchynskými dverami. Mali rozbitý kryt, ale fungovali. Odbili siedmu hodinu. Harry sa prehrabol vo vreckách a vytiahol odtiaľ mešec s peniazmi. Pozrel, či sa tam nájdu aj nejaké muklovské a otočil sa na Severusa.
„Pôjdem zohnať niečo na jedenie,“ oznámil. Severus slabučko prikývol.
Harry vyšiel z domu a zamieril do dediny, dúfajúc, že nájde nejaký obchod. Mal šťastie, lebo už po niekoľkých minútach narazil na malé potraviny. Práve otvárali.
„Dobré ráno!“ usmiala sa predavačka.
Harry len kývol. Za dobré ho určite nepovažoval.
„Ste v poriadku, mladý pán? Ste taký bledý,“ spýtala sa starostlivo, keď si ho lepšie obzrela.
„Ďakujem, nič mi nie je. Máte, prosím, nejakú čokoládu?“ spýtal sa. Jeho hlas bol stále taký zachrípnutý.
„Samozrejme, akú by ste chceli?“
„Najkvalitnejšiu, akú máte.“
„S príchuťou, alebo horkú?“
„Horkú.“ odvetil rozhodne.
Položila pred neho jednu tabličku.
„Môže byť?“
„Hej, mohli by ste mi ich dať desať?“
Prekvapene na neho pozrela, no o chvíľu sa vrátila s desiatimi čokoládami.
Harry zaplatil, poďakoval a rýchlo odišiel.

Keď sa vrátil do domu Severus stále sedel na tom istom mieste. Rozbalil jednu čokoládu a položil ju pred neho.
„Zjedz ju,“ prikázal mu potichu. Ani sa nepohol.
„Severus, zjedz tú čokoládu. Pomôže ti!“ zopakoval naliehavejšie. Stále nič.
Skúsil mu ju dať do ruky, ale nepomohlo to. Harry ju teda zobral, rozbalil aj ďalšiu a vytiahol zo skrinky hrniec. Poriadne ho vyumýval a roztopil v ňom obe čokolády. Potom to celé prelial do hrnčeka a donútil ho, aby to vypil. (chápané ako: „Nalial mu to do hrdla.“ pozn. autora)
Práve roztápal druhú várku, keď sa ozvalo zvonenie. Harry sa prekvapene pozrel na hodinky. Ešte nebolo osem, takže hodiny to neboli. Keď sa to ozvalo opäť, uvedomil si, že to asi bude zvonček od dverí. Obozretne prešiel obývačkou na chodbu až k dverám. Za dverami sa ozvali hlasy. Harry váhavo otvoril dvere. Pred nimi stáli Mark, Ginny, Ron a Hermiona a všetci sa usmievali. Úsmevy im však zmizli, keď ho zazreli.
„Harry?“ zdesene vydýchla Ginny.
„Čo tu robíte?“ zachrapčal Harry prekvapene.
„Chceli sme vás ísť pozrieť. No a keď Calva nedoručila list, Dumbledore nám vyčaroval prenášadlo,“ vysvetlil Ron a šokovane na neho hľadel.
„Čo sa ti stalo? Vyzeráš ako mŕtvola,“ poznamenal Mark.
„Ja? Ešte si nevidel svojho otca,“ zachripel Harry a pustil ich dnu.
„Čo sa stalo?“ chcela vedieť Ginny a keď prekročila prah domu, striaslo ju.
„Mali sme dosť ťažkú noc… Mark, choď za otcom. Prejdeš do obývačky, a dvere naľavo. Nič sa ho však nepýtaj, len ho nejak rozptýľ. Buď rád, ak si všimne, že niekto vošiel… A…donúť ho, aby vypil celý ten hrnček,“ požiadal ho Harry.
„Prosím?!“ Mark nerozumel ani slovo.
„Uvidíš…“ mávol rukou Harry a Mark váhavo odišiel za otcom.
„Čo myslíš tým, ťažkú noc?“ nechápal Ron.
Harry len pokrútil hlavou. Nebol v stave komukoľvek zopakovať čo sa dozvedel.
Vošli do obývačky. Listy i mysľomisa ležali na stolíku. Harry k nim rýchlo podišiel a všetko zbalil. Listy si strčil do vrecka a mysľomisu vrátil do tajnej miestnosti. Všetci traja ho uprene sledovali.
„Nepokúšajte sa zistiť, čo tam je,“ upozornil ich.

Mark prešiel cez obývačku a otvoril dvere naľavo. Keď zazrel otca, zostal strnulo stáť.
„Oci!“ vyhŕkol vystrašene, no ten ani len nezdvihol hlavu. Pribehol k nemu a kľakol si pred neho. Zľakol sa jeho polo priesvitnej tváre a prázdneho pohľadu. Nejavil známky života. Opatrne ho chytil za ruku. Bol úplne studená.
„Tati?“ šepol vyplašene. Na to oslovenie Severus zamrkal a pomaly otočil hlavu k svojmu synovi. Oči mal stále rovnako neživé.
„Tati, čo ti je?“ spýtal sa Mark a postavil sa. Severus k nemu natiahol ruku, stiahol si ho na kolená, oprel o seba a položil mu hlavu na hlavu. Mark sa schúlil do klbka a viac sa nepýtal. Ledva vnímal dych svojho otca.
Vtedy vošiel Harry s ostatnými. Keď zbadal Marka na otcových kolenách, vydýchol si. Konečne sa aspoň pohol.
„Vypil to?“ spýtal sa Marka. Ten záporne pokrútil hlavou.
Harry si len povzdychol a sám to vypil. Telom sa mu rozlialo príjemné teplo.
„Čo to je?“ spýtala sa Hermiona.
„Čokoláda. Nič iné som nezohnal,“ priznal Harry.
„Už ste sa tu obzerali?“ spýtala sa Ginny v snahe nadviazať rozhovor.
„Bol som na poschodí,“ vyhýbavo odvetil Harry.
„A našiel si tu niečo?“ spýtala sa Hermiona s núteným pokojom.
„Pár fotoalbumov. Nejak veľmi som sa tu neobzeral. Ak chcete, choďte si to tu obzrieť.“
Hermiona pochopila, že Harry s nimi nepôjde, preto vstala a pohľadom naznačila Ronovi, aby šiel s ňou. Ginny zostala.
„Harry, si v poriadku?“ spýtala sa úzkostlivo.
„Nič mi nie je, nemusíš sa báť,“ odvetil a unavene si položil hlavu do dlaní. Nervózne mrkla na profesora. Harry si to všimol.
„Je len v šoku, keď ho to prejde, mal by byť tiež v poriadku.“
„Čo sa stalo?“ spýtala sa.
„Nepýtaj sa, prosím ťa,“ požiadal ju zmorene.
Natiahla k nemu ruku a jemne mu ju položila na tvár.
„Aký si studený!“ povedala vystrašene.
„Aj otec je studený,“ ozval sa Mark.
„Donesiem mu nejakú deku,“ povedal Harry a vstal. Ginny išla s ním. Vyšli na poschodie. Ron s Hermionou práve vychádzali z detskej izby.
„Och, Harry, díval si sa aj na povalu?“ spýtal sa ho Ron.
„Povalu? Kde je?“ spýtal sa Harry prekvapene.
Hermiona ukázala za neho. Keď sa otočil, zazrel úzke dvere hneď vedľa schodov. V noci si ich nevšimol, aj teraz úplne splývali s okolím.
„Nevšimol som si ju,“ povedal a vošiel do svojej izby. Zobral z postele deku, vyprášil ju trochu a niesol dolu.
„Načo ti je deka?“ spýtala sa Hermiona.
„Pre Severusa. Je celý studený,“ odvetil a dodal, „do tej poslednej izby nechoďte. Mohla by sa zrútiť.“
„Dobre.“
Harry s Ginny zišli späť do kuchyne. Harry roztiahol deku a oboch do nej zabalil.
„Vďaka,“ šepol Mark.
„Môžeš hovoriť normálne. Nevníma nás,“ uistil ho Harry a opäť si sadol za stôl.
„Kedy bude v poriadku?“ spýtal sa váhavo.
„Neviem,“ odvetil Harry. Ginny si sadla vedľa neho a objala ho.


Poznamka autora: Tato kapitolka je venovana Regulusovi Blackovi:-) Mala, ale predsa vyhra:-)